
AUTOR : balan4ever
kontakt na autora : balan4ever@azet.sk
ŽÁNER : fantas magory
PRÍSTUPNOSŤ : 13+
POPIS : Šialenstvo hmoty mozgovej, kt sa odohráva bez času a priestoru hoci v čase a priestore s "Danom", samozrejme zidelizovaným a "mnou" samozrejme trošku prikrášlenou
POZNÁMKA AUTORA : Napísala som to podľa sna, je to uprímné a romantické... nie, srandujem! =)) Je to také humorno sarkasticjo naivné a dokonca som predbehla dnešnú tínedžersku literatúru o ten humor a sarkazmus :D teda dúfam :D Bavte sa,ja som sa bavila :D
Ja nezhreším, NEZABUDNEM pt.I.
Každý asi pozná ten omamný pocit zaľúbenosti, ktorý pohltí celé bytie na čele s hlavou a hormónmi. V prvom rade sú to hormóny, besniace sa hormóny rozptyľujúce celú existenciu do nejakej divokej párty.
Jasné, aj ja som tým prešla, ako každý iný. Vyčkávala som na telefonát, len čo som za sebou zatvorila dvere a on od nich schádzal dole po schodoch k svojmu autu. Mala som chuť nechať sa ovládať výskokmi srdca a možno nakoniec poraziť gravitáciu a odraziť sa do vesmíru. Mala chuť vymyslieť novú drogu a pomenovať ju po ňom. Hlavu som mala zmámenú a omámenú, bola som zaplavená šťastím. Ako nejaká pubertiačka alebo horšie, ako nejaká trápna hlavná hrdinka zo siahodlhého diela Rosamunde Pilcherovej.
Všetko sa vo mne miešalo, bola som ako sladko-horký koktail. Sladká s ním a horká bez neho. Fakt som bola občas nepríčetnejšia ako pred krámami, keď si nejaký chudák nezasvätený občan dovolil prerušiť ma z mojich snov, v ktorých som bola horúco túžiaca a s ním. Cítila sa takto a ešte všelijako inak. Bola som ako na drogách. Lietala som a s každou osamelo pustou nocou som dopadla na hubu.
Zaľúbenosť bola krásna, no vratká, ale vydržala to. Prerástla do lásky. Žiarlivej lásky...
Veľa cestoval. Strašne veľa, mal to v náplni práce. Bol niečo ako spevák. Volal sa Dan. Krásny, vysoký, počarovný muž. Nebol jeden z tých typov, som kráľ všetkých pláži, klubov a barov. Bol z kategórie, ktorú chcem, tú mám. Stačil jeden úsmev, jedno žmurknutie. Vyžaroval neopísateľnú energie, na všetky strany a uvedomoval si to. Využíval to. Ja som sa tomu naučila vzdorovať. A o to viac ma to potom sralo. Sralo ma, že už som nepodľahla jeho výhovorke, jeho ospravedlneniu, jeho oblbovaniu, keď predo mnou opracovával ďalšiu ženu. Sralo ma, že som sa nenechala tak ľahko učičíkať. Sralo ma, že to vidím. Sralo ma to, že už sa ním nenechám len tak poblázniť. Sralo ma to všetko, no aj tak som ho milovala. A on miloval mňa. Napriek tomu všetkému som ho neobmedzovala. Nerobila mu scény, len občas potešila jeho ješitnosť malým, decentným žiarlivostným prejavom. Nechávala som ho ísť a vedela som, že sa vždy vráti.
Aj moja tolerancia má ale medze. Raz ma dožral a vyžral mi nervy a kus zo srdca. Boli sme na dovolenke na Malte. Ak by som sa vyjadrila akokoľvek, že tam bolo, sama sebe by som vyčítala, že si protirečím. Na Malte bolo krásne a hnusne. Pohodovo a búrkovo. Oddychovo a na nervy. Na matraci a na nože. Bolo tam tak aj tak a všelijako. Celý výlet sa skončil výbuchom nervov a vášne v nádhernom splynutí a viac sme sa ako milenci nestretli. Ale poporiadku...
Prišli sme na Maltu, s dvoma malými ruksakmi sme vystúpili z lietadla. Na očiach okuliare veľkosti xxl a na tele oblečenie xxs. Chytil ma za ruku a viedol von z letiskovej budovy. Mlčali sme, nebolo treba rozprávať. Tešili sme sa na hotel, na náš bungalov, na plnú vaňu vody po dlhom horúcom letnom dni. V tej elektrizujúcej horúčave medzi nami rástlo napätie. Prišli sme si užiť. Chceli sme si užívať.
Vyšli sme von z letiska a ja som si priložila ruku k čelu a rozhliadla som sa. Slnečno, sparno, ale krásne tam bolo. Pred letiskom už stáli taxíky plné upotených, nervóznych šoférov, ktorí by túto prácu iste nevykonávali, keby nemuseli a keby z nej nešli veľké prachy. Turistov tu bolo ako maku na makovom koláči.
Ubytovali sme sa. Bungalov bol malý a príjemne útulný. Zhodili sme tie dve malé čudá z chrbtov a pootvárali sme okná. Vetrať je potrebné a hlavne v priestoroch, kde sa každý týždeň, výnimočne dva či tri, striedajú ľudia ako rybky v akváriu tyrana.
Dovolenku sme oficiálne začali už na letisku, vypli sme telefóny a prestavili sa na dva týždne spoločného života bez kamarátov ochrancov, ktorí nás stále v prípade totálnej vzájomnej netolerancie na pár dní prenocovali, aby sa zbytočne nemíňali peniaze za odpratanie zrútenej bytovky a postavenie novej. Nechcem tým povedať, že sme žili v talianskom vzťahu, že sme do seba dennodenne skákali, hádali sa, spôsobovali si jazvy, mierili na seba zbraňou a sľubovali, že vyhrážky "Mafia ťa zabije, odprace a nikto si na teba za prachy ani nespomenie!" sa stanú realitou. Nie. Hádavali sme sa málo, strašne málo a skoro vždy na totálnych malichernostiach... avšak, Dan si postavil hlavu, ja som si postavila hlavu a z naoko bezvýznamnej hádky sa stal býčí zápas. A hlavnou arénou bol náš byt.
Vyvalila som sa na posteľ. Voňala. Čakala som, že bude smrdieť za nejakým tlstým ujom, aj napriek tomu, že sme za tento zájazd vykotúľali z peňaženiek dosť veľký finančný obnos. Bola to cudzia posteľ a mojím zlozvykom je od všetkých cudzích vecí očakávať charakteristickú vôňu. Vôňu, ktorá patrí len tej jednej veci, len tomu jednému človeku. Táto posteľ voňala za lacným, príjemne parfumovaným práškom.
Dan si ľahol ku mne. Rozprávali sme sa. Napriek hrdinským úsmevom sme boli tak vyčerpaní z letu, že sme zaspali, ani nepamätám kedy. Nepamätám sa, ani o čom sme sa rozprávali, poslednú polhodinu už môj mozog nebol reálne schopný vnímať, prijímať a spracovávať informácie. Presne si ale pamätám, čo sa mi snívalo. Bolo to humorné a zároveň desivé. Snívalo sa mi, že som chcela zbaliť Dana. Chcela som ho očariť a chcela som, aby sme spolu boli ako pár. Konečne sa mi to podarilo. Chodili sme spolu. Po dlhšom čase som ho zaviedla ku mne domov. Ocitli sme sa v kúpeľni a púšťali si vaňu. Neviem, z akého pošahaného dôvodu som ešte žila s rodičmi, ale bola to krutá a nepríjemná realita. Vo chvíli, ako sme sa chystali spoločne vliezť do vane sa tesne pred dverami ozvalo "Gabina, ty si?!" bol to škrekľavý hlas mojej matky. Mám svoju mamku rada, ale v tom momente by som jej najradšej poslala pozdrav vo forme sliepky s vykrúteným krkom.
"Áno mami!" odkričala som a spanikárene hľadala miesto, kam ukryť Dana. Intuitívne som sa zabalila do uteráka. "Kúpem sa!" dodala som, aby mi tam nevliezla. Darmo. "Máš penu?" ozvala sa. "Kopy," odvetila som s pregúľaním očami. Chyba. Mama si otvorila dvere a zbadala Dana s holým zadkom kľačiaceho na štyroch a pokúšajúceho sa vopchať do skrinky k dezinfekčným pomôckam na vaňu a hajzel vedľa. Našťastie som duchaprítomná a prehodila som cez neho uterák. Chudák Dan. Chudák mamka. Chudák ja. Bolo to trápne. Trápne bolo to, že som mala dvadsaťštyri, trápny bol mamin výraz akoby som mala štrnásť a najtrápnejšia bola situácia so skutočne puberťáckym feelingom. Moja drahá mamka úplne zbledla a následne sčervenela. Absolútne netušila, čo má povedať.
Dan sa zatiaľ zakrútil do uteráka a tváril sa ľútostivo.
Ale toto ešte nebolo nič. V našom podozrivom mlčaní bolo asi počuteľne veľa podozrivého, lebo tam dokvitol aj ocko s otázkou čo sa stalo. Netrebalo odpovedať, videl. Na chvíľku sa zamračil a spýtal sa najhoršiu otázku na svete: "Kto je ten nahý mládenec?" A ja som mu odpovedala najhoršou možnou trápnou odpoveďou: "To je môj kamarát," načo sa Dan krátko zapýril a pousmial sa. "Ja by som si dovolil tvrdiť, že tvoríme niečo ako pár," usmial sa na ocka a potom na mňa. Vtedy ten strašný sen skončil. Príjemne. Dan mal hladil po ramene a rozfúkaval do ovzdušia vôňu kakaa. Milujem ho.
Dovolenku sme prežili bez úrazov na zdraví. Aj keď, jeden malý tam bol. Boli sme sa previezť na lodi okolo ostrova. Odporúčam to všetkým, čo to ešte nezažili. Toto bolo odveci pointy úrazu, ale je to naozaj krásne J... pre tých, čo netrpia morskou chorobou a nemajú vražedné sklony ako Rose z Titanicu.
Neodporúčam však rukami obdivovať mušle vytŕčajúce z kameňov. Dan to skúsil a pozeral si dlaň. Taký krvák sa len tak nevidí. A porezal sa tak šikovne, že som ho chvíľu upodozrievala, či si nechce zväčšiť a prehĺbiť tú masochistickú Apolónovú čiaru.
Nasledujúci deň sme vďaka tomu sedeli na izbe a hrali Človeče, nezlob se!, ktoré sme si doniesli v prípade strašnej nudy a nevôle vymyslieť a robiť niečo hodnotné. Samozrejme, že sme sa pri tom "nezlobení" chytili kvôli figúrkam. Najprv kvôli čiernej, tak kvôli červenej, tak kvôli obom, lebo sme si obaja mysleli, že hráme s červenou. Začali sme odznova so žltou a modrou. Na tých sme sa už nepohádali a ešte sme sa nimi aj ohadzovali, lebo nik nechcel žltú. Detinské, strašne, ja viem, ale vyhovorím sa na úpal po dni preležanom na pláži bez slnečníka J.
Zvyšok dovolenky už zbehol ako voda pri záplavách. Len tak sa to prelialo. Užili sme si, ale teraz mám pocit, že sme mohli viac, že sme nevyužili všetky možnosti, čo sme mali. Ak sa mám priznať, tak by som na druhej strane nemenila. Možno keby sme využili všetky možnosti by sme si v konečnom dôsledku neužili tak kvalitne seba navzájom. Na túto dovolenku sme sa totiž vybrali po tom, čo som ho mesiac a pol nevidela. Bol odcestovaný. Verte mi, že udržiavať vzťah len po telefóne a internete bez vzájomnej blízkosti, dotykov a nerozzrnených pohľadov je reálne ťažké a dá to zabrať. Keď si však predstavím koľkokrát by som ho chcela reálne tak vypnúť ako telefón. Bla-bla-bla-bla-bla...nemám chuť ťa počúvať - tu tu túúúúúúúúút. Krásny pocit J a potom tie dobré čokolády, nejaký malý darček ako ospravedlnenie, lebo nechápal, čo spravil. Bol vtipne romantický a nebezpečne potvorský. Skutočná potvora tých najväčších rozmerov. Keby v našom svete existovalo niečo na štýl a systém spoločnosti Monsters a.s., poslala by som ho tam. Vyrobil by toľko energie, že Francúzsko by sa za svoju jadrovú energetiku mohlo hanbiť.
Vrátil sa z pracovnej cesty plnej mladých devušiek, ktoré po ňom slintali ako buldogy a o dva dni na to sme sa vybrali na vytúženú dovolenku.
Predposledný deň nášho pobytu sme si vyšli na prechádzku. Druhé ráno sme sa mali baliť a až na ďalší deň doobeda vypratať bungalovík. Lúčili sme sa tak so všetkými miestami, ktoré nám veľa dali a nevzali nič. Ešte aj ten Danov pád mu dal len jednu veľkú modrinu na riť a nevzal nič.
Boli sme na kolotočov a keď vystupoval z kolotoča s nenaučiteľným sa, zložitým názvom, trošku sa mu zakrútila hlava a spadol z neho, asi pol metra to bolo, na riť. To mal za to, že mi zjedol polku mojej cukrovej vaty. Nie som lakomá, s mojím miláčikom sa rada podelím, ale on zjedol svoju, mne nedal ochutnať, že to chutí rovnako a potom sa drzo pustil do tej mojej. Tak mu to kolotoč (o ktorom keby nebol z kovu by som prisahala, že vie čítať myšlienky) za mňa zúčtoval a dostal pusu na špinavý plech. Aktuálne mi nezáležalo na jeho čistote, ale na škodoradosti voči Danovi a na jej čo najokatejšom preukázaní.
Romantická prechádzka zakotvila v bare. V bare bolo strašne veľa ľudí. Rozmanitých. Opitých, prepitých, šťastných, smutných, depresívnych aj euforických. Šialenci, normálni ľudia, domáci, turisti, blázni a ľudia zničení a utýraný životom a ich údelom v ňom. A takmer všetci do jedného boli v nakrátko oslobodzujúcom alkoholovom opojení.
Bolo tam aj strašne veľa žien. Kopa mladých do chrumkava opálených cicušiek vlniacich sa v rytme hudby a provokujúcich v rytme krvi (s obsahom alkoholu) pulzujúcej v mužských žilách. Danova dlaň sa náhle vyšmykla z tej mojej. Pritiahol si ma k sebe za putko (inak loop :D) mojich kraťaskov, aby dal všetkým potencionálnym samcom najavo, že ja som tam s ním. Jeho pohľad však v tom istom momente obsiahol povestný koketný úškrn a z pórov sa mu šírila vôňa s obsahom feromónov. Ja som sa ocitla na vedľajšej koľaji istoty, ktorá mu nenaletí na každé žmurknutie, či šibalský úsmev spojený s obsahom viet intelektuálnejšieho charakteru.



















tak táto veta : "Bol niečo ako spevák." ma úprimne zabila
. Skvelá poviedka!!! 