close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 




1. KAPITOLA

11. dubna 2011 v 22:14 | Katarínka |  Zmrákanie Sága
~ Zmrákanie ~

Prichádzajú mraky

Folklors.
Malé zabudnuté miestečko, umiestnené v hlbokých lesoch na okraji civilizácie a pánu Bohu za chrbtom. Mestečko, na ktoré sa pomedzi večne zamračenú oblohu nikdy neusmeje slnko. Mesto, na ktoré sa pre svoju temnú stránku usmieva len sám diabol. Folklors je mesto, kde si každý žije vo vlastnom divnom svete, kde civilizácia chodí na návštevu len zriedkakedy, baani Boh sa k nemu neotáča.

A práve na tomto mieste žije najúžasnejší zaľúbený pár na svete. Pár, ktorému jeho lásku každý závidí. Pár, na ktorý každý žiarli. Pár ľudí, ktorí sú na sebe nalepení pevnejšie ako auto držiace na zemi vďaka gravitácii, dokonca pevnejšie než siamské dvojčatá zrastené hlavou a srdcom. Pár, ktorý si navzájom tak krásne dôveruje, že sa od seba pre istotu nepohne ani len na krok. Pár, duševne na seba naviazaný tak, že tvorí spolu takmer jednu polomŕtvu bytosť. Pár, ktorý si svoju lásku prízvukuje každú hodinu v presný čas, aby každý vedel, ako sa veľmi milujú a nemôžu bez seba žiť, čím láme srdcia tínedžeriek, ktoré márne túžia byť súčasťou tejto temnej dvojice. Pretože ON bol snom každého zeleného mozgu dievčaťa.
Edwardus bol totiž upír.
Bol chladný a tajomný. Nie symbolicky. Doslova. Jeho mŕtvolná telesná teplota sa zhodovala vždy len s teplotou vzduchu, vďaka vzájomnej tepelnej výmene. Bol zo starej školy, starých mravov a zámerov, údajne 500 ročná večne mladá bytosť. Edwardus je temná bytosť bez duše, ktorá dokázala celou dušou milovať. Bol tak "krásne" majetnícky, nosiaci policajné náramky, aby mal svoju sladkú vyvolenú vždy pri sebe. Nikdy nechcel o sebe nič hovoriť, on chcel len fanaticky počúvať a vedieť o nej všetko. Bol tak nádherne osovo nesúmerný s pokrivenou tvárou, no pritom bol najkrajší na svete a každá pre neho nechtiac močila svoje nohavičky, len čo okolo nej prešiel. Napriek svojej starej škole však bol módnou ikonou, sledujúc trendy v móde a stylingu. Vedel o tom, aký je úžasný a veľkolepý a tak to metrosexuálne prezentoval svojmu okoliu. Bol proste takmer bezchybný! Jeho "jedinou" chybičkou bola len ONA.
Wella. Dievča pochybného charakteru, pochybného psychického aj fyzického stavu. Nekoordinovaná, nemožná. Dievča obliekajúce sa ako 40 ročná panna, aj nadržané ako 40 ročná panna. Dievča, ktoré nedokázalo prejsť po rovnej asfaltke bez toho, aby nezakoplo a rozbilo si ústa. Dievča, ktorému mozog a centrum rovnováhy v uchu nespolupracovali s končatinami. Dievča, ktoré normálne dievčatá nenávideli, lebo v nej videli silnú konkurenciu. Chlapcov predsa vždy tak fascinovali mimozemšťania. Chlapci predsa radi objavujú nové a robia rôzne pokusy, majú niekoľko sexuálnych úchyliek na beznohých, bezrukých, mimozemšťania preto nie sú zvláštnosťou. Ona sa tak správala. A ona patrila JEMU.
Edwardus a Wella boli najúžasnejšou dvojicou, aká kedy kráčala po tejto planéte. A práve táto nechutne sladká dvojica kráčala pekne ruka v mrazničke po tmavých upršaných uliciach Folklorsu. Edwardus si veselo mokol v studenom jesennom daždi. Jeho chladnej mramorovej koži to nevadilo, no Wella sa vedľa neho triasla ako osika v pršiplášti a prichádzajúce podchladenie posilňovala zvieraním Edwardusovej ľadovej paprče, ktorú ani za nič nechcela pustiť, hoci na končekoch prstov mala omrzliny minimálne druhého stupňa. Jej fialovými prstami už desať minút neprechádzala žiadna krv, hrozilo jej odumretie, no niekde v kútiku jej psychicky chorej duše po tom túžila, aby sa aspoň kúskom svojho nehodného, živého ľudského tela pripodobila JEMU.
Takto si deň čo deň spolu kráčali ako veselý párik, jeden vysmiaty a nič necítiaci, druhý zmoknutý a uzimený, ale vysmiaty tiež. Edwaruds, ktorý o sebe vraví, že je gentelman, Welle aj navrhol, že ju objíme, aby sa zahriala, no tá so zdesením v očiach odmietla túto ponuku, za ktorú by kopa tínedžeriek vraždila a vypýtala si iba jeho kabát okúpaný v sladkom parféme od Versaceho. Edo jej ho ochotne dal, hoci tým zmaril svoj "image". Bolo to od neho pekné a šľachetné gesto, nesmieme však zabúdať na to, že keďže je Wella nemožná a nemotorná, nedokázala sa ani v na nitku premoknutom studenom, prevoňanom a neohriatom kabáte zahriať. Dokonca sa jej podarilo pre svoju neschopnosť koordinácie končatín potknúť sa o spodok kabátu, no vďaka dokonale rýchlym Edwardusovým reflexom si nerozbila ksichtík, ba ani nepadla, keďže ju stihol zadržať za ruku, ktorú jej zvieral, pričom jej ju skoro vytiahol z kĺbu. Wella ho za toto ušľachtilé gesto odmenila vyzývavým: "Kiss me," pričom šmrncovne nadvihla obočko a pootvorila ústočká, vytrčiac veľké hryzáky, za ktoré by sa nehanbila žiadna poctivá veverička. Edwardus je jej životný hrdina a ako múdro objavila, je iný než všetci ľudia, svojsky nenormálny, tak ako ona, preto sú párom snov. Čo tam po vykĺbenom ramene? Ani necítila že to zabolelo. Veď Edwardusove dlane, ktoré jej pri bozku objali ramená boli dokonalým obkladom pre zranené končatiny. Dokázala by v jeho objatí zotrvať hodiny, dni a prežiť si takto krásnu cestu k smrti. Verte, že by to dokázala, keby po vášnivom bozku s ľadovým slimákom v ústach nezhliadla plagát o nastávajúcom koncerte. Nie, na plagáte neboli žiadny polonahí vymakaní muži typu jej indiánskeho zvlčilého kamaráta Jácobsa. Bol tam len jeden, suchučký s podmanivým pohľadom tmavých očí.
Wella vždy milovala temnotu a fantasy. Vlkolaci a upíri ju však pomaly už začínali nudiť, rovnako aj milostný trojuholník Wella-Edwaruds-Jácobs, či nekrofília. Preto ju tá bledá vychudnutá kostra, niečím pripomínajúca zombieho či múmiu, fascinovala. Tie útle údy, obtiahnuté len kožou nedokázali prepustiť jej pohľad. Keď sa jej konečne podarilo odtrhnúť pohľad od toho skvelého tela, tak očami zavadila na tvári muža na plagáte. V prvom momente ostala šokovaná. Keďže sa stále dívala len na svojho dokonalého Edwardusa, ostala mierne prekvapená, keď uzrela naozaj súmernú, krásnu tvár.
Anjelská krása dokonalých gréckych sôch zrazu dostala nový rozmer, hoci každý kto aspoň očkom zazrel antické sochy musel prísť na to, že Wella nikdy antickú sochu či anjela nevidela, keď k tej dokonalosti prirovnala vyschnutého, nevypracovaného, nesúmerného Edwardusa. Pripadalo jej to však ako poetické a duchaplné prirovnanie na estetickej aj spoločenskej úrovni. Čo na tom, že to dokonale odrazilo jej hlúposť a žalostne nízke vedomosti o niečo inom, než sú dejiny USA a Shakespeare?
No a teraz... tie rysy, súmerný nos, normálne pery, obočie, oči, všetko v celkom pekných líniách, pravdepodobne živé... Wella nedokázala odtrhnúť svoj pohľad od plagátu a jej obočie sa automaticky šmrncovne dvíhalo. V jej nadržanom panenskom mozgu aj lone sa zrodila búrka vášnivých predstáv o tom, ako sa jej neznámy zmocní na okraji tmavého lesa pri splne za náreku Jácobsa, ktorému Edwardus zabil obľúbeného zajačika ako správny vegetarián. Zatúžila po neznámom tak veľmi, že aj v Edwardusovom náručí ju obliala horúčka.
Z tranzu ju prebral až krásny anjelsky Edwardusov hlas, ktorý vyslovil jej meno: "Wella?"
Wella sa strhla a obzrela sa za hlasom. Mierne od ľaku nadskočila. To že sa konečne zadívala na súmernú tvár jej otvorilo oči. Odrazu si uvedomila, že jej Edwardus nemá rovný, nie to osovo súmerný nos. Osoba na plagáte taký mala. Ako je možné že to mohol mať obyčajný smrteľník, keď taký nemal ani jej dokonalý upír? Edwardus mal také úzke pery... Ako je možné, že hranatá spodná pera neznámeho bola dvakrát taká plná? A tie oči... hnedé... ľudské... Ako sa jej mohli páčiť žlté oči? Veď také oči majú tak sliepky.
Edwardus sa zrazu Welle zjavil v úplne inom svetle. Konečne v tom pravom svetle, v ktorom sa jej mal javiť od začiatku. Uvidela krutú realitu, odhodila ružové okuliare do prvého smetiaka a ešte ho aj podpálila, aby ich neukradol žiaden, chudák, homelessák. Ako mohla byť taká slepá? Taká hlúpa? Veď jej Edwardus nemá nič, čo má tamten smrteľník! Veď on vlastne nie je vôbec pekný, nie je ani boh... je vôbec upír?
"Si vôbec upír?!" vyhŕkla naňho zmätená novou realitou.
Edwardus, ktorý na ňu už dlhšiu chvíľku hľadel svojimi žltými kohútími očami a pokúšal sa uhádnuť, načo jeho záhadná Wella myslí, prekvapene nadvihol svoje smutné svetlé obočie. "Som. Som výnimočne rýchly, silný, pijem krv, som predátor," odrecitoval svoju obľúbenú dôležitú repliku, ktorá vyzdvihovala jeho nadkvality, aby sa Wella cítila viac ako mizerný červ.
Wella si ho skepticky prezrela a pustila jeho ľadovú ruku. Nikdy sa nezamýšľala nad tým, či je naozaj upír, či je naozaj nemŕtvy, či je naozaj všetko, čo tvrdí pravda.
"Si si istý, že to nie je len schizofrénia či iná porucha osobnosti?" opýtala sa ho nanajvýš tvrdo, dokazujúc si, že ona je viac ako len mäkký tupý červ, k akým ľudstvo nepriamo prirovnáva údajná láska jej života.
Edwardus, ako vysoko citlivá bytosť, ostal po tejto otázke, vyslovenej týmto tvrdým tónom skľúčený.
"Ublížil som ti? Už ma nemiluješ?" vyslovil s bolesťou, pokúšajúc sa Wellu citovo vydierať. Jej otázka trošku zakývala jeho sebavedomím. Čo ak predsa nie je upír? Potom nemá tú schopnosť, očariť svoju obeť. Doteraz to fungovalo, no čo keď si to obaja len nahovárali? On že ju očaruje, a tak ju priťahuje a ona, že je očarovaná a tým pádom priťahovaná??
"Ach Edwardus, cítim sa zmätená, daj mi čas," dostala zo seba Wella tragicky a zmätene ako trápna sladká hrdinka dievčenskej knihy, pričom sa ovanula poblednou fialovou rúčkou, aby zahnala horúčavu a donútila krv preniknúť až ku končekom prstov. "Jedno však viem, nemôžem bez teba žiť, nedokážem si predstaviť moju existenciu bez teba," dodala úplne nelogicky, ako vždy.
Edwardusovi však to úplne stačilo na to, aby sa uistil, že stále má na Wellu vplyv. Pre istotu jej však pripomenul, že ani on bez nej viac nemôže žiť. Hoci to bola blbosť, keďže prakticky ako upír bol mŕtvy. To je ale pre náš príbeh nepodstatný detail.
Tak ju znova chytil studenou rukou a pokračovali v ceste. Wella však už nebola tým istým dievčaťom, ako pred bozkom s Edwardusom. Niečo sa v nej zmenilo. Zrazu pochybovala o Edwardusovi, o sebe, o ich láske, o tom, či to medzi nimi nie je len chiméra a nemohla prestať myslieť na toho tajomného z plagátu...
Opäť bola rada a ďakovala všetkým dobrým mocnostiam, že Edward jej nemohol vidieť do hlavy a nedokázal počúvať jej myšlienky. Prvýkrát sa bála pomyslenia, že by sa stala aj ona upírom. Pochybovala, či to chce. Pochybovala, či chce Edwardusa, či chce Folklors, či chce takýto život. Chce Edwardusa? Periférne si ho prezrela. Prečo na ňom tak lipla? Prečo? Pochybnosti, ktoré zahalili jej dušu ako tmavý hodvábny závoj jej zrazu nedali pokoj.
Zahmlili jej dušu... Ak ostane s Edwardusom stratí dušu a to predsa nechce! Prečo si namýšľala, že to chce? Odrazu sa začala cítiť ako malé dieťa, ktoré má veľa otázok PREČO, ale nedokáže nájsť žiadnu odpoveď. Dokáže jej odpoveď priniesť neznámy z plagátu?
Odrazu pocítila v ústach hlinu. Spadla. Tak sa hlboko zamyslela, že sa zabudla sústrediť na cestu a jej nemotorné nohy bez mozgu zložitý proces akým je chôdza nezvládali. Edwardus ju nezachytil, lebo hĺbal nad Wellinou záhadou mysľou. Teraz ju len zdvihol ustarane zo zeme, modliac sa, nech nekrváca, lebo sa obával, že bude predčasne večerať.
Wella začala vypľúvať hlinu. Následne si jazykom skontrolovala počet zubov. Mala ich všetky. Vydýchla si, zatiaľ čo Edwardus sa tváril že sa zvracia. Wella sa sťažka nadýchla a vdýchla krv. Bolo jej jasné ktorá bije. Zprvu sa preľakla. Čo ak sa Edwardus neovládne? No keď sa mu lepšie prizrela, nevidela v jeho pohľade nič, čo by malo desiť ju. Skôr on bol vydesený a zelený akoby trpel strachom z krvi a bolo mu pri tom výnimočne zle
Rande sa rútilo do katastrofálnych sfér, ktoré dosiaľ nikdy neokúsilo. Wella to vycítila a tak pre istotu povedala, že jej nič nie je, že je len klasicky nešikovná a trochu unavená, čím svojmu gentlemanovi naznačila, že chce ísť domov. V skutočnosti túžila len po tom, aby si mohla z netu vygoogliť viac o neznámom.
Edwardus jej podal látkovú vreckovku a pritlačil jej ju na nos. Druhou rukou si prikrýval zelenkastú tvár, čo bolo veľmi zvláštne, keďže tvrdil, že krv nemá a teda ozelenieť nemohol, ibažeby sa podvolil procesu rozkladu a hnil. Naviac sa stále tváril, že sa povracia. Len kývol hlavou na Wellu, nech ho nasleduje, že ju odprevadí domov.
Wells teda kráčala, dumajúc, ako sa Edwardusa zbaví. Nebolo by vhodné, aby ranila zvyšky jeho neexistujúcej duše tým, že bude googliť niekoho iného ako jeho. Normálne bola vďačná svojej nezgrabnosti, že si spôsobila ujmu na zdraví sprevádzanú krvou. Aspoň sa môže tváriť, že bude lepšie, kým Ed odíde, než sa jej rana trochu nezahojí a dokiaľ sa nepoumýva od krvi.
Je samozrejmé, že sa nebude umývať tak skoro, aj keby mala cez nos vykrvácať. Najprv zistí, kto ten záhadný je! Zistí si o ňom všetko, snáď sa dozvie viac ako o upíroch a hlavne viac pravdivých informácií, než sa dočítala o upíroch. Informácie, ktoré Google o upíroch ponúkal totiž takmer vôbec nevystihovali Edwardusovu podstatu.
Wella ani nechcela pobozkať Edwardusa na rozlúčku, len sa mu pozdravila s tým, že ho nepozýva a zamrmlala si, že mu zakazuje vstup do jej domu v nádeji, že ak je Edwardus naozaj upír, začne rešpektovať aspoň jednu pravú upírsku vlastnosť okrem toho, že pije krv. Potom zmizla v dome a nechala smutného nechápajúceho a nepochopeného Edwardusa stáť pred domom. Hodila jeho kabát ku košu a utekala do svojej izby k PC a už len zo zvyku pozdravila gaučovku: "Hi Charlie!"
V izbe nedočkavo zapla počítač, súriac ho, aby sa poponáhľal, napäto si ohryzujúc spodnú peru. Obrazovka sa rozsvietila a pomaly sa začal rozbiehať operačný systém. Mohol by si posúriť. Nemohla sa dočkať, až ho zas uvidí. Až zistí o ňom viac.
Už len to exotické meno. Dan Balan. Žiaden Edwardus Bullen, Swan, či iná americká prasačinka. Balan. Welle došlo, že to nevie ani vysloviť a to ju nabudilo ešte viac.
Počítač konečne nabehol. Wella rozochvetými rukami otvorila prehliadač a naťukala tam to nádherné a dokonalé meno. Nech znelo akokoľvek, určite znelo zvučnejšie ako tvrdé Edwardusovo.
Google jej v rýchlosti 5kb/s, ktorú jej internet v horách ďalekých zapadákovských povoľoval, vyhodil pekné množstvo výsledkov. Bol to on... ON!
 


Komentáře

1 mona mona | 16. dubna 2011 v 23:11 | Reagovat

:D  :D  :D
tak to som sa vazne pobavila, ty nasa majsterka satirickeho pera! "veď on vlastne nie je vôbec pekný, nie je ani boh... " LMFAO!!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama